Kapitola tretia: O tom, že bývať so psom nemusí byť až taká pohroma, ako sa to na začiatku môže zdať...

Spomínate si, ako som vám hovorila, že štvornohé tvory ťahajú na špagátikoch ľudí?

Vídala som ich neúrekom, keď som sedávala na svojom miestečku a snažila som sa pochopiť, čo je vo veci... Prečo sa tak zvláštne správajú, aj tí veľkí a aj tí štvornohí. Odhliadnuc od toho, že tí chlpáči sa správali hrozne divne (viete si predstaviť, že za sebou na cestičke nechávali len tak kôpky a tí dvojnohí po nich museli upratovať? Fuj! Také nespôsobné správanie u nás mačiek vôbec neprichádza do úvahy! U nás v mačacom svete si každá mačička starostlivo čistí nielen svoj kožúšok, ale vždy si za sebou aj všetko uprace sama. Neviem, či sa nám niekto v čistote môže rovnať...)

Ale späť k téme: Od MÔJHO človeka som sa dozvedela, že tie chlpaté veľké tvory sa volajú psy a že ľudia tomu špagátiku hovoria vôdzka a prechádzke so psom „venčenie“. To by ešte nebolo to najhoršie, no počuli ste už psiu reč? Veď si len pomyslite, ako znie také elegantné, jemné a sofistikované “Mňáááu” oproti hrubému a obyčajnému “Hav”! Doteraz nerozumiem tej ľudskej záľube, zaobstarať si psa... Žiaden pes sa predsa nemôže rovnať elegantnému tvorovi nášho druhu! Ešte teraz sa mi ježí kožúšok, keď si spomínam na chvíľu, keď môj chlapec otvoril kľúčikom bráničku a povedal: „Sme doma.“ To by bola samozrejme výsostne príjemná správa, ak by vzápätí nepoznamenal: “Vieš, zabudol som ti povedať, že mám psíka... A neviem, čo na teba povedia rodičia. No, ale snáď to dopadne dobre.”

Prosííííím??? Psíka??? Tým akože myslí nejakého chlpatého, zavýjajúceho a všadekakajúceho tvora s motúzikom??? Pochytila ma naozajstná panika a STRACH. A už viete, čo taká mačka urobí, ak sa vystraší. Utečie! No, veď ja som aj chcela, ale môj chlapec ma držal tak pevne pod bruškom, že som sa mu nevedela vyvliecť. A tak som len útrpne čakala, ako to dopadne a kútikom oka som hľadala nejaký vysoký strom, na ktorý by som sa mohla v prípade núdze vyškriabať.

Môj nový človek schádzal po kamenných schodíkoch k domu, kde ho už netrpezlivo vyzerala mama. No skôr, ako by sa zvítali, zo zadnej časti domu, zo záhrady vyšiel človek, ktorý mu bol úplne podobný, iba bol dvakrát väčší. Pre nás mačky je zvláštne, keď sa ľudský otec stará o svoje deti. Ja som svojho ocka zahliadla iba raz, bol ma navštíviť, keď som ešte bola naozaj malá, ale nemôžem povedať, že by sme si nejako padli do oka. Obzrel si nás, všetkých súrodencov, zavrčal takým zvláštnym mňaukotom, odbehol a už som ho nikdy viac nevidela. Myslím, že bol rád, že sa môže túlať po svete. Nuž, v mačacom svete je všetka starostlivosť o potomstvo na mamičkách. Tento ľudský ocko sa však staral, pretože keď ma zbadal, vzdychol si a so zvláštnym pohľadom sa poškrabkal za uchom, pričom úplne zabudol, že má na predných labkách pracovné rukavice. (Ehmmm, teda “na rukách”, prepáčte stále si niekedy neviem zvyknúť na ľudské výrazy…)

Ani som sa nestačila spamätať a ten ocko ma schytil za krkom tak, že som vypleštila oči. Bolo to presne tak, ako by ma držala moja mama, keď ma ešte maličkú chcela preniesť z miesta na miesto. Vy ten pocit asi nepoznáte, ale je to akoby sa vám vypli všetky labky a aj pazúriky... nemôžete nič robiť, iba čakať. Dokonca neviete ani vrčať. No fuj, hrozná situácia! No a v tejto pre mňa nie práve najpríjemnejšej pozícii ma niesli ku vchodu do domu, aby ma predstavili – PSOVI!!!

Áno, dobre počujete, psovi! Bol to ten malý šťastný pes, ktorý neustále krúti chvostom a svojím optimizmom vás div neprevalcuje. Ten pes, pri ktorom sa zastaví snáď každá dvojnohá dáma, ktorú ťahá na motúziku iný pes a aj tak sa pri ňom zastaví, pretože je ževraj „zlatučký“. No neviem neviem, ako môže byť taký pes zlatý! Pes, ktorý vydáva hlasné zvuky (vraj sa im hovorí štekot)! Pes, ktorý má dlhé chlpy! Pes, ktorý pri jedle hltá, akoby sto rokov nejedol! Pes, ktorý sa dožaduje pozornosti a vrtí chvostom ako vrtuľou! Pes, ktorý necháva na ulici kôpky!

Nechcelo sa mi veriť, že si niekto môže myslieť, že by som sa ja - mačka mohla dobrovoľne zdržiavať v spoločnosti PSA! Ale ocko môjho chlapca bol zjavne presvedčený, že by sme sa mali skamarátiť, pretože tak ako mňa chytil za šiju aj toho malého ryšavého tvora a dal sa nás zoznamovať. Ja teda neviem, ale mala som čo robiť, aby som to prežila. Cítila som, ako sa mi na kožúšku ježia všetky chlpy a nevedela som sa ovládnuť – chcelo sa mi strašne prskať a pazúriky mi prisámvačku ani neviem ako celkom samé od seba vystreľovali, keď sa ku mne ten havo priblížil svojim ňufákom. (No, akože... teda... mal ho celkom mäkučký a uvedomila som si, že ani srsť nemá najhoršiu. Poznala som jednu mačku, ktorá sa naňho podobala, aj keď samozrejme, mačka je mačka, to dá rozum! A taká mačka sa predsa nemôže začať znášať so psom, aj keby mal byť ten pes celkom v pohode. Hmmm, tak neviem, mala som z toho zrazu v hlave poriadny zmätok.) Môj prúd myšleinok prerušilo strašné brechanie a vrčanie. Pes vrčal síce menej ako predtým, ale vrčal!

A tak som sa začala brániť. Veď ja mu ukážem svoje pazúriky! Pes sa nedal a začal tak brechať, že mi išlo uši roztrhnúť... Trvalo to dosť dlho a ten ocko mal s nami naozaj svätú trpezlivosť. Môj chlapec sa so záujmom prizeral a hovoril, že ak s nimi chcem ostať, musíme sa s Ozim zniesť. Všimla som si, že chlapcovi rozumiem, no jeho ockovi a mamičke nie. To je zvláštne - ako je také niečo možné? Ale nestihla som sa touto záhadou ďalej zapodievať, pretože na mňa pes prehovoril. Neviem, ako to urobil, ale musím sa priznať, že ma svojou perfektnou mačkovčinou zaskočil. Výslovnosť mal perfektnú, ako rodená mačka. „Počúvaj, cica, asi to nemá zmysel. Čo keby sme sa skúsili ukľudniť? Mne sa zdá, že tu robíš zbytočnú drámu, nemyslíš?“ Ja a drámu? Veď to ty na mňa brecháš ako divý! Odvrkla som. „Ok, tak som to trochu prehnal, ale kto mohol tušiť, že si MÔJ človek donesie domov mačku, keď má mňa? Trochu ma to zamrzelo, preto som sa tak rozohnil,“ sklopil uši Ozi. A vtedy nás ten ocko pustil, chlapec sa k nám naklonil, učupil sa a začal nás hladkať. Obidvoch. Mňa aj Oziho. A my sme sa s Ozim dohodli, že odteraz to je NÁŠ spoločný chlapec.