Kapitola druhá: O tom, ako som si konečne našla môjho človeka

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale myslím si, že ak si ako mačka nájdete svojho ľudského kamaráta, bude sa vám radostnejšie žiť. My mačky máme schopnosť prežiť veľa vecí a hovorí sa o nás, že sa vynájdeme v každej situácii aj samé, no určite si viete predstaviť, aký je to skvelý pocit, keď sa o vás niekto stará a záleží mu na vás. Keď som bola maličké mačiatko, bývala som pod Zoborom v jednom rodinnom dome. Už sa nepamätám, v ktorom, ale susedil s takou zvláštnou trávnatou cestičkou, po ktorej občas prešli rôzne štvornohé, ale aj dvojnohé tvory. Až neskôr mi môj človek vysvetlil, že tým sa hovorí ľudia. Doteraz sa zamýšľam nad tým, ako sa dokážu udržať na dvoch labkách, a vôbec, ako to, že nedokážu tak rýchlo behať a skákať ako my?

Kocúr Oreo, môj lenivý syn. Aj o ňom vám niekedy porozprávam!

Ale vráťme sa k môjmu príbehu: Žila som teda s mamou a mnohými súrodencami na záhrade a keď som bola trochu väčšia, mama ma stále posielala za náš dvor, vraj nech spoznám svet. Presviedčať ma dlho nemusela, pretože som sama tušila, že ma vonku čaká nejaké skvelé dobrodružstvo. Ešte som síce nevedela aké, ale cítila som, že mi zmení život. A tak som každé ráno vstávala a utekala mu v ústrety. Poznáte ten pocit, keď vám mamička alebo ocko povedia, že pôjdete na výlet a vy sa už od radosti nemôžete dočkať? Môj človek tomu hovorí „od radosti takmer z kože vyskočiť“. Ja som z kože nevyskočila, ale našla som si miesto na cestičke za plotom, aby som to moje dobrodružstvo neprepásla. Aby som mala čo najlepší výhľad, vyskočila som na múrik a čakala som. Najprv sa nič nedialo. Okolo prechádzali rôzne štvornohé tvory, väčšie odo mňa, ktoré na zvláštnych motúzikoch ťahali tých dvojnohých ľudí. Niekedy sa tí ľudia obzerali okolo a vydávali zvláštne zvuky, ktorým som vtedy nerozumela. Teraz už viem, že to je ľudská reč, no vtedy som si myslela, že ich zvukom nerozumiem preto, lebo pochádzajú z nejakého iného, vzdialeného dvora. Ale skúšala som všetko možné, aby si ma všimli – mňaukala som ostošesť, a niekedy som im skrížila cestu. No keď sa ten ich štvornohý tvor s motúzikom priblížil, neovládla som sa a tak sa mi zježil kožúšok, až som z toho začala kýchať a prskať a musela som sa ísť opäť skryť do bezpečia na svoju rozhľadňu, kam na mňa žiaden takýto tvor nedočiahol.

V ten deň, keď som stretla MÔJHO človeka, bolo naozaj krásne. Sedela som znova na svojom miestečku a rozhliadala som sa okolo. Rozhodla som sa, že dnes sa budem naozaj snažiť, pretože som bola veľmi vyhladnutá. Naša mamička nás totiž už definitívne poslala do sveta a prestala nás kŕmiť. Dokonca, keď som sa nedala odbiť, zježila sa jej srsť a dosť prísne na mňa zavrčala. Až teraz, v dospelosti, keď mám vlastné mačiatka, viem, že to nemyslela nijako zle – chcela mi len pomôcť nabrať odvahu osamostatniť sa. Takže v tej chvíli som vedela, že si musím začať hľadať nový domov, kde ma budú kŕmiť ale hlavne, kde ma budú mať radi.

A ako som tak premýšľala nad svojou situáciou, uvidela som opäť dvojnohého tvora, ale bez motúzika a o polovicu menšieho, ako boli tí predtým. Išiel celkom rýchlo na to, že mal iba dve labky. Neskôr som sa od neho dozvedela, že v ľudskej reči sú to nohy a že horné labky sa nazývajú ruky. A vlastne všetko, čo vám teraz rozprávam, som sa naučila pomenúvať vďaka nemu, on mi neskôr povedal, že je chlapec a že býva neďaleko o pár ulíc ďalej a že práve v ten deň ho jeho mamička poprosila, aby zašiel do obchodu na nákup. Aj keď sme rozprávali iným jazykom, nejakým zvláštnym spôsobom sme si od začiatku porozumeli. Ja som mňaukala odušu, aby sa pri mne zastavil. Hneď som na ňom videla, že sa mu páčim a tak keď ma pohladkal, prilepila som sa naňho rozhodnutá, že sa ho už nepustím. No také ľahké to nebolo. Tento chlapec mi opatrne oslobodil pazúriky zo svojho trička, jemne ma vrátil na múrik a namiesto toho, aby sa mi ďalej venoval, začal kráčať preč. To som nemohla dopustiť – konečne mi svitala nádej na MÔJHO človeka! A tak som sa rozhodla ísť za ním. Asi to fungovalo, pretože sa za mnou neustále obracal a vydával zvuky, ktorým som vtedy ešte celkom nerozumela, asi mi niečo vysvetľoval. Cítila som však, že mu môžem dôverovať. Ako som tak išla za ním, zrazu sme sa ocitli na mieste, kde to začalo vrčať, búchať a lomoziť a ja som dostala obrovský strach. A poviem vám, taký mačací strach je vždy väčší, ako tá najsilnejšia túžba ostať a tak som sa rozhodla pre rýchly návrat späť do bezpečia.

Sedela som na múriku a stále som musela myslieť na toho chlapca. Odvtedy som majsterka na želania, pretože práve vtedy som si overila, že ak si niečo veľmi, ale naozaj veľmi želáte, tak sa vám to skôr alebo neskôr splní. Viem to isto, pretože ja som si v tej chvíli nič iné neželala, len aby sa ten chlapec po mňa vrátil. Zatvorila som oči len na takú malú škáročku aod pazúrikov až po chvostík som si veľmi želala, aby sa znovu objavil. Nezafungovalo to však okamžite. Po pár minútach som už začala strácať nádej, no zrazu sa opäť objavil na cestičke! Čo myslíte, čo som urobila? Jasnačka! Jedným dlhým skokom sa ocitla na cestičke a utekala mu naproti. Chlapec v diaľke neisto zastal. Začala som sa mu chvostíkom obtierať okolo nohy a spustila som svoj naj-naj-najnaliehavejší a najsmutnejší mňaukot, akého som len bola schopná. Chlapec sa ku mne zohol a vzal ma na ruky. Opäť mi niečo hovoril. Bolo mi jedno čo, ja som vedela, že k nemu patrím. Schúlila som sa do jeho dlaní, začala som sa tváriť náramne zronená a nešťastná a čakala som, čo bude. Chlapec sa trochu váhavo vydal hore ulicou, presne tým smerom, odkiaľ prišiel. Čo teraz? Keď som bola ešte celkom maličké mačiatko, mamička nám vždy pri kŕmení rozprávala zvláštne príbehy o tom, čo sa stalo iným mačkám, keď sa vydali príliš ďaleko... že sa skrátka musíme mať vždy na pozore. Spomínala napríklad aj istú pani mačku zo susedstva, ktorá sa má údajne vynikajúco, pretože môže celý deň ležať v bezpečí u svojho človeka vnútri v dome a nosiť na krku ozdoby, ale že už celkom stratila svoju mačaciu iskru a  lovecké inštinkty…

Hojdavý pohyb chlapca počas jeho chôdze ma upokojoval a ja ako som premýšľala nad tým, kam ma nesie. Rozmýšľala som, či tam bude dobre. Nenapadlo by mi však, aké ródeo o chvíľu zažijem!

O tom viac nabudúce!