O mačke, ktorá nikdy nemala bývať na farme

Často k nám chodia deťúrence odvedľa, ktoré nadšene obdivujú všetko, čo tu má chvost a štyri nohy :) Medzi stískaním mačiatok či hladkaním koňa tie naše malé kamarátky u nás rady posedia, dajú si krupicovú kašu, jabĺčko či chlebík z hriankovača. (Nie, ďakujem, maslo si neprosím, naozaj iba suchý chlebík…) No a pri jednej takej krupicovej kaši sme si začali krátiť čas čítaním rozprávok. Okrem ich obľúbených smiešnych rozprávok o Pochabených zhubách či Začarovanom písmene sme sa začali rozprávať o tom, ako sa naša Mica ocitla tu, na farme a čo si asi o tom všetkom myslí… A vôbec, ako sa majú naše ostatné zvieratá. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, všetko to našim deťom-návštevníkom vyrozprávať očami našej najobľúbenejšej mačky. A tak som začala písať túto rozprávku, inšpirovanú skutočnými udalosťami. Alebo nie? :)

To som ja, Černula, ešte v dobách môjho pohodlného mestského života :)

Kapitola prvá: Som mačka!

Som mačka a moji ľudia ma volajú Černula. Niekedy aj Mica, Cica Mica, ale najčastejšie Černuľka. Keď ma uvidíte, asi pochopíte prečo. Som totiž údajne celá čierna, ale ja trvám na tom, že mám srsť ozdobenú malými nenápadnými ryšavozlatými fliačikmi, ktoré ma robia nenormálne zaujímavou. A práve preto nie som obyčajná čierna mačka, ktorej by sa ľudia mali báť – veď viete, čo si zvyknú šuškať, keď taký poriadne čierny kocúr prebehne cez cestu... Ja do tej kategórie ale rozhodne nepatrím! Jednak nie som úplne čierna, ako sme si už vysvetlili a jednak... prečo by som prepánajána len tak chodila na ulicu na cestu, keď som na farme??? Kto by mal pri takomto živote čas na obyčajné uličné potulky? Viem to, pretože som kedysi žila v meste a občas som sa na ulici zatúlala, ale to už je poriadne dávno. Musím však priznať, že sa na mačacie zálety nepozerám úplne kriticky, pretože práve vďaka takému malému tajnému výletu som si našla môjho úplne najlepšieho ľudského kamaráta, ktorý je so mnou doteraz. Ak budete chcieť, možno vám o tom porozprávam viac, pretože naše zoznámenie a začiatok života v mojej novej ľudskej rodine bolo dosť veľké dobrodružstvo.

No ale dosť už o tom, vráťme sa k tomu, že som teraz naozajstná dospelá mačka z farmy, ktorá má aj svoje dôležité povinnosti a oproti životu v meste mám naozaj veľa práce. Pýtate sa, čo robím? Nuž, predovšetkým sa starám o to, aby som mala všetko pod kontrolou. Pasienok, susedov na Dolnom Borisku, kuny, myši, ale hlavne moje deti... Mám ich niekoľko a každý rok sa vždy teším na ďalšie. Aj teraz, práve keď rozprávam svoj príbeh mojej ľudskej kamarátke Evke, behajú okolo mňa moje tri malé čierne mačiatka. Práve sa im otvorili očká a začali zliezať z povaly, kde som si ich pár dní po narodení ukryla. Počkala som, než sa narodia, aby som ich hneď ukázala svojim ľuďom a potom som si jedno po druhom v papuľke preniesla hore na povalu. Určite ste zvedaví, prečo. Nuž preto, aby som ich mala iba pre seba, aby som ich mohla v pokoji kŕmiť, starať sa o nich a ochraňovať ich. Mohlo by sa totiž stať, že by mi ich také maličké uniesla napríklad kuna, líška alebo nedajbože nejaké iné divné zviera... Ale teraz sú už väčšie a tak som im z povaly dovolila zliezť, aby sa zoznámili so všetkými obyvateľmi farmy. Pre mňa je to úľava, pretože mám viac času na seba. Nechám ich, nech lozia okolo a len tak jedným očkom ich pozorujem.

Zistila som, že ľudia sa o deti starajú inak. Veľmi dlho ich všade vodia so sebou, starajú sa o ne na každom kroku a majú o ne strach, aby sa im nič nestalo. Tomu my v našej zvieracej ríši až tak nerozumieme. Aby ste ma správne pochopili – aj my máme občas strach, ale keď ho pocítime, hneď urobíme niečo, aby sme sa ho zbavili – najčastejšie utečieme. A ja sa snažím moje deti naučiť, aby mali oči vždy naširoko otvorené a vnímali tak všetko okolo seba. Napríklad prvé zviera, z ktorého pocítili strach, bol môj starý kamarát Ozi. Najprv som sa čudovala, ako môže mať niekto strach z takého skvelého psa, ale potom som si spomenula na to, ako sme sa my dvaja zoznámili a veru, poviem vám, taký veľký strach, aký som zažila v deň, keď som ho spoznala, som odvtedy snáď nezažila. Ale o tom neskôr, teraz vám rozpoviem, ako som sa zoznámila s mojím najlepším ľudským priateľom…