Kapitola druhá: O tom, ako som si konečne našla môjho človeka

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale myslím si, že ak si ako mačka nájdete svojho ľudského kamaráta, bude sa vám radostnejšie žiť. My mačky máme schopnosť prežiť veľa vecí a hovorí sa o nás, že sa vynájdeme v každej situácii aj samé, no určite si viete predstaviť, aký je to skvelý pocit, keď sa o vás niekto stará a záleží mu na vás. Keď som bola maličké mačiatko, bývala som pod Zoborom v jednom rodinnom dome. Už sa nepamätám, v ktorom, ale susedil s takou zvláštnou trávnatou cestičkou, po ktorej občas prešli rôzne štvornohé, ale aj dvojnohé tvory. Až neskôr mi môj človek vysvetlil, že tým sa hovorí ľudia. Doteraz sa zamýšľam nad tým, ako sa dokážu udržať na dvoch labkách, a vôbec, ako to, že nedokážu tak rýchlo behať a skákať ako my?

Kocúr Oreo, môj lenivý syn. Aj o ňom vám niekedy porozprávam!

Ale vráťme sa k môjmu príbehu: Žila som teda s mamou a mnohými súrodencami na záhrade a keď som bola trochu väčšia, mama ma stále posielala za náš dvor, vraj nech spoznám svet. Presviedčať ma dlho nemusela, pretože som sama tušila, že ma vonku čaká nejaké skvelé dobrodružstvo. Ešte som síce nevedela aké, ale cítila som, že mi zmení život. A tak som každé ráno vstávala a utekala mu v ústrety. Poznáte ten pocit, keď vám mamička alebo ocko povedia, že pôjdete na výlet a vy sa už od radosti nemôžete dočkať? Môj človek tomu hovorí „od radosti takmer z kože vyskočiť“. Ja som z kože nevyskočila, ale našla som si miesto na cestičke za plotom, aby som to moje dobrodružstvo neprepásla. Aby som mala čo najlepší výhľad, vyskočila som na múrik a čakala som. Najprv sa nič nedialo. Okolo prechádzali rôzne štvornohé tvory, väčšie odo mňa, ktoré na zvláštnych motúzikoch ťahali tých dvojnohých ľudí. Niekedy sa tí ľudia obzerali okolo a vydávali zvláštne zvuky, ktorým som vtedy nerozumela. Teraz už viem, že to je ľudská reč, no vtedy som si myslela, že ich zvukom nerozumiem preto, lebo pochádzajú z nejakého iného, vzdialeného dvora. Ale skúšala som všetko možné, aby si ma všimli – mňaukala som ostošesť, a niekedy som im skrížila cestu. No keď sa ten ich štvornohý tvor s motúzikom priblížil, neovládla som sa a tak sa mi zježil kožúšok, až som z toho začala kýchať a prskať a musela som sa ísť opäť skryť do bezpečia na svoju rozhľadňu, kam na mňa žiaden takýto tvor nedočiahol.

V ten deň, keď som stretla MÔJHO človeka, bolo naozaj krásne. Sedela som znova na svojom miestečku a rozhliadala som sa okolo. Rozhodla som sa, že dnes sa budem naozaj snažiť, pretože som bola veľmi vyhladnutá. Naša mamička nás totiž už definitívne poslala do sveta a prestala nás kŕmiť. Dokonca, keď som sa nedala odbiť, zježila sa jej srsť a dosť prísne na mňa zavrčala. Až teraz, v dospelosti, keď mám vlastné mačiatka, viem, že to nemyslela nijako zle – chcela mi len pomôcť nabrať odvahu osamostatniť sa. Takže v tej chvíli som vedela, že si musím začať hľadať nový domov, kde ma budú kŕmiť ale hlavne, kde ma budú mať radi.

A ako som tak premýšľala nad svojou situáciou, uvidela som opäť dvojnohého tvora, ale bez motúzika a o polovicu menšieho, ako boli tí predtým. Išiel celkom rýchlo na to, že mal iba dve labky. Neskôr som sa od neho dozvedela, že v ľudskej reči sú to nohy a že horné labky sa nazývajú ruky. A vlastne všetko, čo vám teraz rozprávam, som sa naučila pomenúvať vďaka nemu, on mi neskôr povedal, že je chlapec a že býva neďaleko o pár ulíc ďalej a že práve v ten deň ho jeho mamička poprosila, aby zašiel do obchodu na nákup. Aj keď sme rozprávali iným jazykom, nejakým zvláštnym spôsobom sme si od začiatku porozumeli. Ja som mňaukala odušu, aby sa pri mne zastavil. Hneď som na ňom videla, že sa mu páčim a tak keď ma pohladkal, prilepila som sa naňho rozhodnutá, že sa ho už nepustím. No také ľahké to nebolo. Tento chlapec mi opatrne oslobodil pazúriky zo svojho trička, jemne ma vrátil na múrik a namiesto toho, aby sa mi ďalej venoval, začal kráčať preč. To som nemohla dopustiť – konečne mi svitala nádej na MÔJHO človeka! A tak som sa rozhodla ísť za ním. Asi to fungovalo, pretože sa za mnou neustále obracal a vydával zvuky, ktorým som vtedy ešte celkom nerozumela, asi mi niečo vysvetľoval. Cítila som však, že mu môžem dôverovať. Ako som tak išla za ním, zrazu sme sa ocitli na mieste, kde to začalo vrčať, búchať a lomoziť a ja som dostala obrovský strach. A poviem vám, taký mačací strach je vždy väčší, ako tá najsilnejšia túžba ostať a tak som sa rozhodla pre rýchly návrat späť do bezpečia.

Sedela som na múriku a stále som musela myslieť na toho chlapca. Odvtedy som majsterka na želania, pretože práve vtedy som si overila, že ak si niečo veľmi, ale naozaj veľmi želáte, tak sa vám to skôr alebo neskôr splní. Viem to isto, pretože ja som si v tej chvíli nič iné neželala, len aby sa ten chlapec po mňa vrátil. Zatvorila som oči len na takú malú škáročku aod pazúrikov až po chvostík som si veľmi želala, aby sa znovu objavil. Nezafungovalo to však okamžite. Po pár minútach som už začala strácať nádej, no zrazu sa opäť objavil na cestičke! Čo myslíte, čo som urobila? Jasnačka! Jedným dlhým skokom sa ocitla na cestičke a utekala mu naproti. Chlapec v diaľke neisto zastal. Začala som sa mu chvostíkom obtierať okolo nohy a spustila som svoj naj-naj-najnaliehavejší a najsmutnejší mňaukot, akého som len bola schopná. Chlapec sa ku mne zohol a vzal ma na ruky. Opäť mi niečo hovoril. Bolo mi jedno čo, ja som vedela, že k nemu patrím. Schúlila som sa do jeho dlaní, začala som sa tváriť náramne zronená a nešťastná a čakala som, čo bude. Chlapec sa trochu váhavo vydal hore ulicou, presne tým smerom, odkiaľ prišiel. Čo teraz? Keď som bola ešte celkom maličké mačiatko, mamička nám vždy pri kŕmení rozprávala zvláštne príbehy o tom, čo sa stalo iným mačkám, keď sa vydali príliš ďaleko... že sa skrátka musíme mať vždy na pozore. Spomínala napríklad aj istú pani mačku zo susedstva, ktorá sa má údajne vynikajúco, pretože môže celý deň ležať v bezpečí u svojho človeka vnútri v dome a nosiť na krku ozdoby, ale že už celkom stratila svoju mačaciu iskru a  lovecké inštinkty…

Hojdavý pohyb chlapca počas jeho chôdze ma upokojoval a ja ako som premýšľala nad tým, kam ma nesie. Rozmýšľala som, či tam bude dobre. Nenapadlo by mi však, aké ródeo o chvíľu zažijem!

O tom viac nabudúce!

O mačke, ktorá nikdy nemala bývať na farme

Často k nám chodia deťúrence odvedľa, ktoré nadšene obdivujú všetko, čo tu má chvost a štyri nohy :) Medzi stískaním mačiatok či hladkaním koňa tie naše malé kamarátky u nás rady posedia, dajú si krupicovú kašu, jabĺčko či chlebík z hriankovača. (Nie, ďakujem, maslo si neprosím, naozaj iba suchý chlebík…) No a pri jednej takej krupicovej kaši sme si začali krátiť čas čítaním rozprávok. Okrem ich obľúbených smiešnych rozprávok o Pochabených zhubách či Začarovanom písmene sme sa začali rozprávať o tom, ako sa naša Mica ocitla tu, na farme a čo si asi o tom všetkom myslí… A vôbec, ako sa majú naše ostatné zvieratá. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, všetko to našim deťom-návštevníkom vyrozprávať očami našej najobľúbenejšej mačky. A tak som začala písať túto rozprávku, inšpirovanú skutočnými udalosťami. Alebo nie? :)

To som ja, Černula, ešte v dobách môjho pohodlného mestského života :)

Kapitola prvá: Som mačka!

Som mačka a moji ľudia ma volajú Černula. Niekedy aj Mica, Cica Mica, ale najčastejšie Černuľka. Keď ma uvidíte, asi pochopíte prečo. Som totiž údajne celá čierna, ale ja trvám na tom, že mám srsť ozdobenú malými nenápadnými ryšavozlatými fliačikmi, ktoré ma robia nenormálne zaujímavou. A práve preto nie som obyčajná čierna mačka, ktorej by sa ľudia mali báť – veď viete, čo si zvyknú šuškať, keď taký poriadne čierny kocúr prebehne cez cestu... Ja do tej kategórie ale rozhodne nepatrím! Jednak nie som úplne čierna, ako sme si už vysvetlili a jednak... prečo by som prepánajána len tak chodila na ulicu na cestu, keď som na farme??? Kto by mal pri takomto živote čas na obyčajné uličné potulky? Viem to, pretože som kedysi žila v meste a občas som sa na ulici zatúlala, ale to už je poriadne dávno. Musím však priznať, že sa na mačacie zálety nepozerám úplne kriticky, pretože práve vďaka takému malému tajnému výletu som si našla môjho úplne najlepšieho ľudského kamaráta, ktorý je so mnou doteraz. Ak budete chcieť, možno vám o tom porozprávam viac, pretože naše zoznámenie a začiatok života v mojej novej ľudskej rodine bolo dosť veľké dobrodružstvo.

No ale dosť už o tom, vráťme sa k tomu, že som teraz naozajstná dospelá mačka z farmy, ktorá má aj svoje dôležité povinnosti a oproti životu v meste mám naozaj veľa práce. Pýtate sa, čo robím? Nuž, predovšetkým sa starám o to, aby som mala všetko pod kontrolou. Pasienok, susedov na Dolnom Borisku, kuny, myši, ale hlavne moje deti... Mám ich niekoľko a každý rok sa vždy teším na ďalšie. Aj teraz, práve keď rozprávam svoj príbeh mojej ľudskej kamarátke Evke, behajú okolo mňa moje tri malé čierne mačiatka. Práve sa im otvorili očká a začali zliezať z povaly, kde som si ich pár dní po narodení ukryla. Počkala som, než sa narodia, aby som ich hneď ukázala svojim ľuďom a potom som si jedno po druhom v papuľke preniesla hore na povalu. Určite ste zvedaví, prečo. Nuž preto, aby som ich mala iba pre seba, aby som ich mohla v pokoji kŕmiť, starať sa o nich a ochraňovať ich. Mohlo by sa totiž stať, že by mi ich také maličké uniesla napríklad kuna, líška alebo nedajbože nejaké iné divné zviera... Ale teraz sú už väčšie a tak som im z povaly dovolila zliezť, aby sa zoznámili so všetkými obyvateľmi farmy. Pre mňa je to úľava, pretože mám viac času na seba. Nechám ich, nech lozia okolo a len tak jedným očkom ich pozorujem.

Zistila som, že ľudia sa o deti starajú inak. Veľmi dlho ich všade vodia so sebou, starajú sa o ne na každom kroku a majú o ne strach, aby sa im nič nestalo. Tomu my v našej zvieracej ríši až tak nerozumieme. Aby ste ma správne pochopili – aj my máme občas strach, ale keď ho pocítime, hneď urobíme niečo, aby sme sa ho zbavili – najčastejšie utečieme. A ja sa snažím moje deti naučiť, aby mali oči vždy naširoko otvorené a vnímali tak všetko okolo seba. Napríklad prvé zviera, z ktorého pocítili strach, bol môj starý kamarát Ozi. Najprv som sa čudovala, ako môže mať niekto strach z takého skvelého psa, ale potom som si spomenula na to, ako sme sa my dvaja zoznámili a veru, poviem vám, taký veľký strach, aký som zažila v deň, keď som ho spoznala, som odvtedy snáď nezažila. Ale o tom neskôr, teraz vám rozpoviem, ako som sa zoznámila s mojím najlepším ľudským priateľom…